Hodnota vzťahového prístupu k autizmu

Hodnota vzťahového prístupu k autizmu

Pri podpore detí s vývinovými problémami musíme najprv uznať, že si to vyžaduje tímovú prácu a prístup založený na silných stránkach. Treba sa nesústreďovať na to, čo dieťa nedokáže, ale pozerať sa na to, čo dieťa dokáže a na tom stavať. Rodičia môžu hľadať podporu odborníkov, no musia si byť vedomí toho, že sú najdôležitejšími ľuďmi v živote dieťaťa a že podpora rozvoja ich dieťaťa nie je len prácou odborníkov, ale spoločným úsilím všetkých, ktorí sa na dieťati podieľajú. Aby boli zásahy skutočne účinné a nápomocné, musia byť konzistentné a neustále. Zásahy musia byť rovnaké vo všetkých oblastiach, kde sa dieťa nachádza.

Je pre nás kľúčové, aby sme porozumeli environmentálnym reakciám detí, či už majú alebo nemajú vývojové problémy. Keď má učiteľ, rodič alebo iná osoba nepriateľský tón, zlé správanie, vysoký hlas atď. Všetky tieto veci môžu byť pre dieťa zdrvujúce a spôsobiť reakciu správania. Každé správanie je účelové a malo by sa tak naň pozerať, dokonca aj negatívne. Správanie je spôsob, akým s nami dieťa hovorí o stresovej situácii alebo zjavnej potrebe alebo túžbe, keď nám to nemusí byť schopné povedať verbálne. Svetlá, zvuky a iné zmyslové podnety môžu tiež spôsobiť stres u dieťaťa. Musíme vytvoriť povedomie o tom, čo v prostredí môže slúžiť ako spúšťač stresu a pokúsiť sa zmeniť prostredie tak, aby bolo pre dieťa pohodlnejšie a bezpečnejšie. Musíme si dávať pozor aj na to, ako sa pozeráme na deti. Ak sa na dieťa s negatívnym správaním pozeráme ako na „monštrum“ alebo máme pocit, že keď je dieťa občas impulzívne, musíme automaticky siahnuť po liekoch, potom sme prijali negativistický postoj, ktorý sa určite prenesie aj na dieťa. Deti si veľmi dobre uvedomujú, ako ich vnímajú dospelí, dokonca aj tí, ktorí majú problémy s komunikáciou. Mali by sme sa na svoje deti pozerať očami radosti a pristupovať k problémom so správaním nie z hľadiska toho, ako ich dokážeme potlačiť, ale skôr ako dokážeme naplniť potreby, vyriešiť konflikty a odstrániť utrpenie.

Model Floortime je užitočný najmä pri práci s deťmi s komunikačnými a sociálnymi problémami. U neverbálnych detí môžeme začať zavedením signálov rukou, prejsť na používanie obrázkov a potom postupne povzbudzovať dieťa, aby na vyjadrenie túžob používalo slová alebo frázy. Na začiatku nie je dôležité, či sú verbalizácie správne, ale skôr to, či bol urobený verbálny pokus. V modeli podlahového času, keď sa dieťa zapája do správania, akým je otáčanie predmetov, by sme neboli odmietaví, ale radšej jemne predstavili novú hračku alebo predmet a pokúsili sa rozptýliť dieťa do produktívnejšej činnosti. V situáciách echolalie môžeme povedať veci ako „toto je televízny rozhovor“ a poskytnúť prostriedky na presmerovanie na inú formu zábavy. Je dôležité dať dieťaťu zrozumiteľné signály a zmysluplné výroky a vety, ak chceme, aby sa správalo inak.

Aby sa deti s vývinovými problémami lepšie začlenili do sociálnej sféry, je potrebné, aby neboli izolované v situáciách, v ktorých sú nálepkované a odstrkované od typických rovesníkov. Skôr by mali byť čo najviac začlenené medzi typických rovesníkov. Možno budú potrebovať ďalšiu podporu a ubytovanie, ale ako sa začnú učiť dôležité zručnosti, ak sa nebudú často a neustále stretávať s okolitým svetom? Rozvinul som používanie toho, čo nazývam „skúšky zo skutočného života“, kde môžeme vytvoriť špecifický sociálny scenár pre dieťa. Môže sa stať, že môžete nakupovať v obchode s potravinami. Terapeut a rodič dieťa vopred vedú a koučujú, ako takúto činnosť vykonávať, a potom im ju dajú aj reálne predviesť. Sociálne príbehy a kreslené rozhovory sú veľmi užitočné pri sprostredkovaní informácií, pretože tieto deti majú tendenciu byť vizuálnymi študentmi. Sociálne príbehy môžu byť jednoducho vytvorené z brožúrok, ktoré dieťa pomáha vytvárať a ktoré načrtávajú konkrétnu úlohu alebo scenár s očakávaným správaním. Komické rozprávanie je užitočné pri budovaní empatických zručností, ako aj reflektívneho myslenia, keď od dieťaťa žiadame, aby vytvorilo popisky toho, čo môžu rôzni ľudia povedať a myslieť v rôznych situáciách.

Nakoniec sa domnievam, že je veľmi dôležité, aj keď sa to niekomu môže zdať kontroverzné, dokázať, že deti s vývinovými problémami môžu a budú mať prospech zo samotného psychosociálneho prístupu a prístupu založeného na vzťahoch. Niektorí sa rozhodli uchýliť sa k liekom a ja nepripisujem žiadnu vinu ani odsúdenie tým, ktorí sa tak rozhodli, ale navrhujem, že existujú alternatívy a poskytujem informácie o týchto alternatívach a nebezpečenstvách používania psychotropných liekov. Po prvé, nebudem tvrdiť, že lieky môžu „fungovať“ v zmysle potlačenia správania. Pripútanie dieťaťa na stoličku by však fungovalo aj z hľadiska potláčania správania. Bolo by to averzívne a možno nezákonné. Vidím malý rozdiel medzi takýmto prístupom a užívaním psychofarmák. Rozdiel je v tom, že jedno je fyzikálne a druhé chemické. Keď hovoríme, že niečo „funguje“, často neberieme do úvahy mechanizmus, akým to funguje. Dr. Peter R. Breggin, MD, prirovnal používanie antipsychotických liekov u detí k „chemickej lobotómii“, pretože otupuje funkcie predných lalokov. Tieto lieky nesú riziko tardívnej dyskinézy, trvalého, znetvorujúceho neurologického poškodenia. Okrem toho sa lieky ako Risperdal predpisujú off-label a nie sú indikované pre osoby mladšie ako 18 rokov, ale stále sú predpísané.

Môže si to vyžadovať viac tvrdej práce, úsilia a trpezlivosti, ale keďže som pracoval s viac ako 40 deťmi s vývinovými problémami, som presvedčený, že prístupy založené na vzťahoch, a nie chemické obmedzovanie, sú skutočným spôsobom, ako naučiť naše deti zručnostiam, aby sa zamerali na využitie svojich silných stránok, budovali na svojom rozvoji a pomáhali riešiť náročné správanie a riešiť skutočný zdroj konfliktov a utrpenia, a nie ich len otupovať.

Inšpirované Danom Edmundsom