Ako mi moje domáce korely pomohli s depresiou

Ako mi moje domáce korely pomohli s depresiou

Od malička v menopauze trpím depresiami. Žiaľ, narodil som sa s tým a musím to denne medicínsky liečiť antidepresívami. Ale liečba depresie je viac ako len tabletky. Tabletky dokážu len toľko. Môžete ma vyvážiť. Ale potreboval som viac. Žil som sám a potreboval som nejakú spoločnosť.

Nechcel som sa zapliesť s inou osobou. Mám dosť zlých vzťahov. Vždy som mal rád zvieratá a niekto mi navrhol, aby som si zaobstaral vtáčika. Často som chodil do obchodu so zvieratami, aby som sa pozrel na domáce zvieratá. Nechýbali dážďovníky, korely, kakadu, pinky a iné. Nemal som veľa peňazí, tak som začal so zeleno-žltou andulkou, kamoš, a potom som pre moju andulku dostal kamaráta, ktorým bola prírodná sivá korela, baby. Nevedel som nič ani o domácich vtákoch. Musel som sa veľa učiť. Tak som si kúpil manuál pre papagáje a korelu.

Zamilovala som sa do Buddyho a Baby. Bolo to ako Vianoce každé ráno (a sú ako Vianoce každé ráno), keď som zložil prikrývku z klietok, aby som pozdravil Buddyho a Baby. Vyžarovali niečo také zvláštne a urobili všetko tak jasným. Keď som sa cítil zle, stačilo vidieť svoje vtáky, pohladkať ich a rozprávať sa s nimi. Urobili ma menej depresívnymi.

Nevedel som, aké inteligentné sú dážďovníky a korely. Sú to veľmi emocionálne zvieratá. Zle som učil vtáky rozprávať. Aj keď moje vtáky nevedeli rozprávať, bol som schopný zistiť, čo chcú, pozorovaním reči ich tela a počúvaním ich vtáčích volaní. Denne som im čistil klietky a študoval viac o strave mojich vtákov. Trvalo mi roky, keď som čítal časopis Bird Talk, aby som zistil, aké jedlo vtáky potrebujú. Každý druh môže vyžadovať iné jedlo.

Po 8 rokoch môj papagáj Buddy zomrel a Baby a ja sme boli zničení. Bábätko dokonca plakalo. Neplakal žiadne slzy, ale podľa tónu jeho plaču ste určite poznali, že mu Buddy chýba. Buddy bol ako otec pre dieťa. Buddy ho kŕmil každý deň tak, že dal dieťaťu nejaké jedlo. Vracanie jedla osobe alebo inému vtákovi je znakom lásky a náklonnosti. Baby a ja sme zdieľali smútok z chýbajúceho Buddyho.

Asi o mesiac som si kúpila ďalšiu korelu Beenie, aby nám robila spoločnosť. Beenie mala len 4 mesiace. Bol len dieťa, ale dosť starý na to, aby si ho mohol vziať domov. Je to krásna strakatá korela. Po celej ploche má škvrny bielej a šedej farby. Jeho sfarbenie vyzerá ako Pinto kôň. Beenie má na hlave viac bielej a žltej ako Baby. Bábätko sa s Beeniem veľmi tlačilo, ale pomaly, ale isto si naňho zvyklo. Po chvíli zdieľali rovnakú klietku. Obaja si však užívajú aj vlastnú klietku a priestor.

Najradšej hladkám svoje vtáky. Každý má svoj vlastný spôsob hladkania. Bábätko rád sedí vo svojej klietke alebo v mojom lone a necháva sa hladiť po hlave a lícach. A Beenie sa rada hladka len vtedy, keď mi leží na pravom ramene. Držím mu ruku na hlave a Beenie presúva hlavu na miesta, ktoré chce najviac škrabkať a hladkať. Moje vtáky sú také mäkké a teplé. Naozaj ma to baví.

Možnosť podeliť sa o svoje dni a pocity s niekým iným je veľmi výnimočná. Toto mi naozaj pomáha pri depresii. Najmä s mojimi 2 vtákmi, ktoré mi dávajú toľko bezpodmienečnej lásky. Každé ráno je jasné, keď v noci snímam prikrývku, ktorá zakrýva jej klietku, a pozerám sa na svoje krásne vtáky, ako mi štebotajú. Teším sa, že im budem čistiť klietku a budem s nimi denne tráviť čas.

Inšpirované Barbarou Delgiudice