História bipolárnej poruchy

História bipolárnej poruchy

Zdokumentovaná história bipolárnej poruchy sa datuje do starovekého Grécka pred viac ako 2000 rokmi. Už vtedy boli za príčinu kolísavých chorôb jednoznačne označené extrémy nálady – melanchólia (depresia) a mánia.

Bol to Aretaeus z Kappadokie, slávny grécky lekár, ktorý ako prvý naznačil, že tieto extrémne nálady sú súčasťou tej istej choroby, ale až oveľa neskôr tento názor nabral na sile.

V Paríži v 18. storočí došlo k významným zmenám v spôsobe starostlivosti o ľudí s duševnými chorobami. Pri súcitnejšej liečbe sa zdôraznila aj dôležitosť sledovania a dokumentovania chorôb a obnovilo sa spojenie medzi mániou a depresiou. Stalo sa to len vďaka podrobným klinickým záznamom, ktoré umožnili niektoré dôležité

Uskutočňujú sa opätovné pripojenia.

V 50. rokoch 19. storočia francúzsky psychiater Jean-Pierre Falret označil bipolárnu poruchu za „Folie Circulaire“ – pričom zdôraznil kruhovú povahu bipolárnej poruchy so zmenami od mánie k depresii. „Fólia“ vo francúzštine znamená mániu, šialenstvo, šialenstvo alebo šialenstvo, pričom doslovný preklad je „kruhové šialenstvo“.

Približne v rovnakom čase Jules Baillarger, francúzsky neurológ, opísal tieto extrémne zmeny nálady ako iba odlišné fázy tej istej choroby, „follié a double form“, v preklade „šialenstvo v dvoch formách“.

Nemecký psychiater Emil Kraepelin prvýkrát použil termín maniodepresívna choroba v roku 1899 na označenie týchto fáz. Až oveľa neskôr, v roku 1953, ďalší Nemec Karl Kleist oddelil unipolárnu depresiu, v ktorej nie sú obdobia mánie ani hypománie.

Zrodil sa termín bipolárna porucha.

Inšpirované Sue Lauder